PRVÉ KROKY K VIERE

            Bol som stredoškolák a bol som na návšteve u svojho strýka v Dunajskej Strede. Bol som v meste a ako som vyšiel z obchodu, začalo intenzívne pršať. Lejak silnel a keďže som išiel okolo kostola a dvere boli otvorené, vošiel som dnu. Že počkám, kým to prejde.
            V tom kostole som však nebol sám. V prednej lavici kľačal kňaz. Bolo pre mňa zážitkom stretnúť kňaza – o farároch som dovtedy iba počúval vtipy. V 20. storočí mi všetci pripadali na smiech.
            Povedal som si, že ho trochu „preklepnem“. Drzo som za ním prišiel a opýtal som sa ho, či by sme sa nemohli porozprávať o náboženstve. On bez váhania povedal: „Samozrejme!“ Zavolal ma na faru. Dodnes si toto stretnutie živo pamätám.
            Posadil ma k stolu a ja som čakal, čo sa ma bude pýtať. Pustil gramofón a začal: „Ty si Čech?“ Prikývol som. „A čo to hrá?“ ukázal na točiacu platňu. Nevedel som. „Ty nepoznáš Antonína Dvořáka?“ Skladateľa som poznal, ale skladbu nie. „To je Stabat Mater. Si stredoškolák, takže určite vieš, čo znamená tento názov v latinčine..“ Nevedel som.
            „A čo vieš?“ pýtal sa ďalej. „To, čo som sa naučil.“ „To je málo! Človek má vedieť viac ako sa naučí v škole. Človek si musí klásť otázky. A ja ti budem dávať otázky, aby som sa o tebe viac dozvedel.“
            Dodnes si pamätám ten rozhovor. Bol to jeden múdry, rozhľadený vzdelaný kňaz – taký, akých je málo. Osobnosť. Dnes má vyše deväťdesiat rokov a je v Domove dôchodcov v Galante.
            Nerozprával sa so mnou o náboženstve, ale o prirodzených veciach. Aké mám plány, o škole, čo chcem robiť, aké sú moje koníčky. Nikdy som sa so žiadnym mužom tak chlapsky a ľudsky nerozprával. Na záver mi povedal: „Ak budeš chcieť niekedy ešte prísť, príď!“
            Prišiel som na druhý deň. Ale ani v tento deň sme sa nedostali k náboženstvu. Stále sme hovorili o živote a čoraz viac sme to rozvíjali. No vôbec sme sa nedotýkali Boha, Cirkvi a náboženských tém.
            Po troch týždňoch som prišiel na to, že Cirkev nie je to, čo mi ukazovali v škole, čo som videl vo filmoch. Ten kňaz bol pre mňa skutočným reprezentantom Cirkvi – múdry, vzdelaný, noblesný. A ja som si stále hovoril: ak je takýto služobník Boha, aký potom musí byť Boh sám? A až vtedy som si začal klásť otázky, ku ktorým ma povzbudzoval. Po mesiaci sme prešli v debate na zmysel života, krásu, pravdu, zlo, odpustenie... Až sme sa dostali na akýsi most medzi svetom, v ktorom som žil a vierou, na ktorú som sa pýtal. A on ma cez tento most previedol.
            Ak by so mnou hneď v prvý deň stretnutia začal rozoberať náboženské témy, asi by to nedopadlo dobre. On však mal trpezlivosť a postupne ma k týmto témam priviedol.

(zdroj: Max Kašparů: Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou, str. 18-20)